Bohuslav Brouk

Zde trapno existovat

Bohuslav Brouk a psychoanalýza na Slovensku

[…] Novomeského postoj sa s Považanovým prekrývá v tom, že básník, ktorý mal v úmysle „zamyslieť sa podľa zásluhy nad objaviteľským dielom, ktoré ľudstvu zanechal požehnaný život vznešeného starca“1, pokládá podobné ako slovenský literárny kritik Freudovu iniciatívu v prvom rade za vedeckú, hoci, ako sám píše, „je už i dnes nezvratným faktom, že jeho objavy a zákony, ktoré vyslovil, budú blaženejšími rozpomienkami budúcnosti na náš vek než ktorákoľvek iná udalosť v nej, pretože znamenajú ďalekosiahly prevrat a revolúciu, s dôsledkami teraz ešte nedohladnými, takisto v po­znaní človeka ako jedinca, ako i tvora spoločenského“2. Aj napriek tomu, že okrem dvoch základných línií (teória nevedomia a sexuálna teória) Novomeský bližšie nešpecifikoval, v čom spočívajú Freudove konkrétne vedecké objavy, stopy scientistického chápania psychoanalýzy nesie jeho článok opäť v tom istom, zdanlivo periférnom, no velmi podstatnom bode ako u Považana. Popri Považanovej štúdii o Jankovi Kráľovi z roku 1936 je to jeden z prvých slovenských textov, ktorý sa vo veciach psychoanalýzy usiluje o terminologickú stabilitu, a napríklad proti pojmu podvedomie presadzuje pojem nevedomia. Je zrejmé, akú úlohu tu zohral český vplyv: tak ako Považan odvodzoval slovensku terminológiu z českého prekladu Freuda, Novomeský v nekrologu čerpal zo state Bohuslava Brouka Bilance psychoanalysy, vydanej k Freudovým osemdesiatinám.3

Stručné porovnanie s českým kontextom umožňuje poodhaliť aj dalšie špecifiká recepcie psychoanalýzy v tomto období. M. Považan a L. Novo­meský, v tom čase exponovaní marxisticki intelektuáli, zaujali voči Freudovej náuke úplne iné stanoviská než viacerí českí marxisti, ktorí, ako zhrnul v štúdii Předválečný vývoj psychoanalýzy v Čechách Michael Šebek4, preniesli už začiatkom tridsiatych rokov ťažisko diskusie o psychoanalýze z literárneho, umeleckého a čiastočne aj filozofického predpolia na politic­ké bojisko. Novomeským citovaného Brouka, ktorý v českých kultúrnych kruhoch patril k najvýraznejším stúpencom psychoanalýzy, kritizoval už roku 1930 na stránkach Tvorby z ortodoxne marxistických pozícií Ladislav Ormis. Ten, ako píše Šebek, „psychoanalýzu odmieta s tým, že (…) neunesie metodická kritiku dialektického materializmu, pretože nesmierne biologizuje ľudskú osobnost‘ a nedoceňuje sociálne zložky. Každý jedinec vraj patrí k triednej psyché a len takto sa dá spoznať. Ormis odmieta pohlavný pud oko hybnú páku individuálnej psýché“.5 V spomínanej českej diskusii to bol práve Brouk, kto položil najväčší dôraz na scientistické hľadisko psychoanalýzy, a v odpovedi Ormisovi, nazvanej Věda a její metoda, napísal, že marxizmom nie sú predsa predurčené vzťahy libida k psychológii indivídua, a naopak, všetky zákony sociálnej psychológie nie sú vysvetlené freudovským libidom.6 Kým česká marxistická debata, v ktorej predstavitelia stalinistickej ortodoxie odsudzujú psychoanalýzu ako „meštiacku vedu“, „zbraň na ohlupovanie“ a „produkt kapitalizmu“7, silné pripomína podobné zákopové boje z konca dvadsiatych a začiatku tridsiatych rokov v Nemecku8, slovenská marxistická inteligencia spájala psychoanalýzu s progresívnymi myšlienkami, ktoré mohli predstavovať vedeckú – a tým určite aj svetonázorovú – opozíciu voči sociálnemu a kultúrnemu konzervativizmu. Z tohto hľadiska nezaráža ani Považanova, ani Novomeského orientácia na scientistický aspekt psychoanalýzy, keďže z pohľadu slovenskej marxistickej inteligencie bol hlavnou „zbraňou na ohlupovanie“ v tom čase katolícky klerikalizmus so svojou ideológiou. Ozvena svetonázorové­ho sporu o Freuda, ktorý tvoril podstatu katolického odmietnutia psychoanalýzy (A. Spesz), zaznieva aj v Novomeského texte:

„Ostatne nie je potrebné uľahčovať pozíciu Freudovho učenia takým tvrdením, že je to len nepochopenie, ktoré proti nemu vyvolává odpor. I nepochopenie, ale aj príliš dobré porozumenie jeho princípov a predpokladov. A nazdávame sa, že práve z tohto príliš dobrého porozumenia plynú tie najbezohľadnejšie odsúdenia Freudových náznakov, tie, ktoré sa síce nezmohli na jedinú znesiteľnú námietku, na jediný pôsobivý argument, tým úspešnejšie však strhli Freudovo dielo do blata a tam ho došliapali.“9 […]

Úryvek z knihy Adama Bžocha Psychoanalýza na periférii: K dejinám psychoanalýzy na Slovensku (Bratislava: Kalligram, 2007, s. 91–93).

Poznámky

1 HAVRAN, P. (Ladislav Novomeský): Za Žigmundom Freudom. In: Elán, X/1–2, sept.–okt. 1939, s. 10.

2 Tamtiež.

3 Por. vydanie: Autosexualismus a psychoerotismus. Odeon, Praha 1992, s. 169–176.

4 In: Psychoanalýza v Čechách. Nakladatelství Franze Kafky, Praha 1997, s. 7–21, najmä však s. 11–13.

5 Tamtiež, s. 12.

6 Por. tamtiež.

7 Tamtiež.

8 Por.: Marxismus, Psychoanalyse, Sexpol I. (Ed.) Hans-Peter Gente, Fischer, Frankfurt/Main – Hamburg 1970.

9 In: Za Žigmundom Freudom. Cit. zdroj.

Adam Bžoch: Psychoanalýza na periférii (2007, obálka)

Adam Bžoch (1966), nedatováno

Laco Novomeský (1904-1976), nedatováno

No comments yet»

Zanechat Odpověď

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Odhlásit / Změnit )

Připojování k %s

%d bloggers like this: